Mario Ulehla
Archetyp strateného Ja.
Ponoriť sa do hlbín nevedomia a nechať sa unášať prúdom neriadených fenoménov vlastnej mysle znamená riskovať psychické zdravie...
Ponoriť sa do hlbín nevedomia a nechať sa unášať prúdom neriadených fenoménov vlastnej mysle znamená riskovať psychické zdravie...
Západná psychológia dezorientovane blúdi v relativistickom chaose niekde na polceste za skutočným poznaním... A môže si za to sama.
Predovšetkým si treba uvedomiť, že odkedy sme zliezli zo stromu a naštartovali kultúrnu (r)evolúciu, tak (neo)darvinistický boj o prežitie a náhodné mutácie prestali byť relevantnými mechanizmami vývoja ľudstva.
Subkultúrne vyjadrovanie sa k otázkam vedomia na objektivistickej pôde vedy je takmer odsúdené na neúspech...
Čo môžu alternované módy vnímania sveta povedať fyzike? Omnoho viac ako predpokladáte (s bežným myslením). Otvárajú totiž brány objavovania nových súvislostí...
Vraj žijeme v tom najlepšom z možných svetov... Prečo teda v ňom stále je tak veľa deštrukcie, nenávisti, násilia a utrpenia?!
Kresťanstvo samo seba jednoznačne považuje za náboženstvo, ktoré rozum a racionalitu nepopiera, práve naopak, uznáva ich ako plnohodnotnú súčasť vlastnej tradície.
... Myslím, že môžem s istotou povedať, že kvantovej mechanike nerozumie nikto. (R. Feynman). Táto podivuhodná krajina neurčitosti je veľmi zvláštnym obrazom vedeckej viery: nikto nevie, ako to vlastne funguje, experimentálne fakty sú interpretované absolútne rozdielnymi spôsobmi... Ak by všetko ostalo pri pozorovaniach a pokusoch o vysvetlenie dejov - bolo by to určite v poriadku. Ale začať z tejto hlbokej nevedomosti špekulovať, čo zo systemicky nezvládnutej úrovne kvantovej mechaniky vyplýva pre samotnú podstatu komplexnej reality a naivne budovať teórie života alebo celého vesmíru je číra nezodpovednosť. Je toto vôbec ešte veda?
Súčasná kozmologická konštrukcia vesmíru skrz naskrz zahalená do tajomstva temných entít minimálne jemne naznačuje, že by v dnešných fyzikálnych teóriách a matematických modeloch mohla byť nejaká fundamentálna chyba. A nie je žiadny rozumný dôvod si myslieť, že by nemohla...
Otázka času je natoľko závažným (a stále nevyriešeným) problémom fundamentálnej fyziky, že bezpochyby nevyhnutná redefinícia len tejto jedinej "maličkosti" bude mať značný dopad na celú súčasnú (teoretickú) konštrukciu vesmíru...
To, že veda ešte naplno neprenikla do tajov autentickej príčinnosti fungovania sveta, je viac než zrejmé, a rozumní intelektuáli si to aj kriticky priznajú...
Skutočne inteligentný život je onticky uvedomelé prispôsobenie sa harmonicky tvorivému procesu vedomého bytia. No na planéte Zem sa nič také nedeje... A svoj podiel zodpovednosti na tomto stave majú všetky súčasné (svetské aj náboženské) svetonázory: ich kultúrno-ideologické postoje, predstavy a názory totiž utlmujú prirodzenú rozpínavosť ľudskej mysle do inteligentnej podstaty existencie. A začína to vlastne už od nášho narodenia.
Aby človek vôbec mohol povedať o ľudskom myslení niečo bytostne zmysluplné, musí najprv sám prejsť autentickým procesom sebaspoznania. Problém je ale v tom, že čo si kto pod týmto pojmom predstavuje...
Ľudské bytosti majú jednu - v tom dobrom, aj v tom zlom zmysle - úžasnú vlastnosť: dokážu si čokoľvek zracionalizovať (čo je pre základné fungovanie psychiky človeka nespochybniteľne veľmi dôležité). Problém je však v tom, že nakoľko sú ich racionalizácie aj skutočne racionálne...
To, že nábožensky idealistický spôsob myslenia má mnoho pozitívnych účinkov na život človeka, je psychologicky nespochybniteľné. To, že viera v určitú formu večnej Inteligencie z vás nerobí naivného pseudointelektuála, ale vysoko kriticky mysliacu bytosť, je filozoficky nepopierateľné. A dokonca väčšina skutočne racionálnych vedcov by v podstate nemala mať problém ani s prijatím mystického pôvodu života (vedeckej nepoznateľnosti alebo neuchopiteľnosti prvotnej príčiny našej existencie). Tak kde vlastne je ten problém?
To, že súčasná kríza prestupuje všetky oblasti pozemskej existencie, nie je vôbec dielom náhody - je dôsledkom mnohých psychosociálnych faktorov, prameniacich z historického nezvládnutia základov vedy... Ako to vyriešiť?
Prečo konceptu? Pretože ľudské bytosti majú vo svojej pravej podstate úplne iný charakter, ako je teoreticky vykonštruovaný dnešnou vedou. A paradoxne, základy tohto zásadného zlyhania rozumu siahajú tam, kde sa mala začať kriticky tvoriť naša evolučná cesta slobody a zodpovednosti - k historicky najradikálnejšej zmene chápania ľudského bytia: Darwinovej teórii...
„Vysoko formalizovaná veda ako je fyzika, pracuje nie s realitou, ale s jej modelom"... No a to je práve ten problém: že (najmä fundamentálna) fyzika nepracuje s realitou...
Môže si vzdelaný človek vôbec myslieť, že veda sa nachádza v akomsi „metafyzickom vzduchoprázdne" a pracuje iba s čistými faktami nesprostredkovane získanými bytostne neskresleným experimentom a ničím nepodmienenou metodológiou?...
Einsteinovská predstava fungovania vesmíru nie je v žiadnom prípade a ani náhodou správna, ani keby „naspídované" neutrína zasa začali konvenčne poslúchať. Mimochodom, len sa prakticky ukázalo, že keď sa opustia experimentálne brány laboratórneho sveta, skutočná realita prináša kontextuálne prekvapenia. Vitajte v časopriestore bytostne autentickej relativity...