Archetyp strateného Ja.

Autor: Mario Ulehla | 23.5.2016 o 11:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  83x

Ponoriť sa do hlbín nevedomia a nechať sa unášať prúdom neriadených fenoménov vlastnej mysle znamená riskovať psychické zdravie...

Podstupovať tieto objavné cesty, niekedy vedúce až k postupnému rozpadu vlastného ja, si nemôže dovoliť ktokoľvek. C.G. Jung si bol tohto nebezpečenstva dostatočne vedomý, no jeho vedecká zvedavosť a oddanosť poznaniu zvíťazili. Ako Freudov najnadanejší žiak a nasledovník mal pred sebou bezpochyby úspešnú kariéru. Ale on sa rozhodol pre autentické hľadanie pravdy – čím riskoval doslova všetko.

Jungov prístup k ľudskej psychike bol skutočne jedinečný – snažil sa využiť rôznorodé vedomosti z dejín myslenia v kombinácii s vlastnými skúsenosťami introspektívneho pozorovania. A potom tieto nové pohľady (a na vtedajšiu dobu progresívne prístupy) používal vo svojej psychoterapeutickej praxi. No poznatky z minulosti sa mu nakoniec „stali osudné“ – teda aspoň čo sa týka hľadania pravdy... Filozofická nezrelosť západnej civilizácie mu doslova znemožnila nájsť to, čo celý život hľadal. Bytostné Ja.

Proces, ktorým ľudská bytosť dosiahne skutočné sebapoznanie a psychickú celistvosť, Jung nazval individuácia. Zjednotením každodenného ja s bytostným Ja (vedomie prenikne do nevedomia) sa človek stane mentálne zrelou – slobodnou a autonómnou bytosťou. Teda tak si to Jung predstavoval. A vzhľadom na celkový kontext jeho života boli tieto predpoklady pomerne racionálne. No neznáme cesty bývajú často nevyspytateľné (ale aj napriek všetkým rizikám ich niekedy musí niekto preskúmať). Vďaka svojej kultúrno-ideologickej podmienenosti sa bytostné Ja snažil „vydolovať“ z kauzálneho chaosu nevedomia. Lenže problém je v tom, že nikdy! neviete určiť „intersubjektívnu relevantnosť“ takéhoto zážitku – teda či to nie sú len halucinačno-bludné projekcie vašej vlastnej mysle (pocit pravdivosti je charakteristický pre akékoľvek obsahy väčšiny alternovaných stavov, takže nemôže byť garantom skutočnosti). Je síce pravda, že psychologické základy treba hľadať vo vnútorných „hlbinách“ vlastnej mysle – no určite nie v jej nevedomých zónach.

V podstate existujú dva úplne odlišné druhy mysticizmu alebo introspektívnych zážitkov (a výrazne sa líšia aj úrovňou metabolickej, emočnej a mentálnej aktivity). V ergotropných stavoch sa človek oddáva neriadeným fenoménom vo vlastnom nevedomí a skúsenosť môže vyvrcholiť v mystickom vytržení (extatický zážitok zjednotenia s vesmírom alebo bohom). V trofotropných stavoch vedomia meditujúci upokojuje a neskôr až zastavuje myslenie a emócie (myseľ je pri plnom vedomí, ale aktívne sú len zmyslové vnemy) a môže pokračovať až k stavu jóga-samádhi, kedy sú odstavené aj zmysly – zostane iba „vypnutá“ myseľ, ale vedomá si samej seba (enstatický zážitok zjednotenia).

O čo tu vlastne ide? O skutočnú podstatu ľudskej prirodzenosti... Teda filozoficky, nábožensky, aj vedecky úplne o všetko! A Jung, ktorý bol oboznámený s viacerými významnými tradíciami myslenia, to veľmi dobre vedel. Len to „zobral za ten nesprávny koniec“ (no za svoju celoživotnú prácu, významne motivovanú starosťou o budúcnosť ľudstva, si plným právom zasluhuje uznanie a rešpekt). Pretože to, čo všetci tradiční mystici aj duchovní anarchisti celý život hľadajú (bytostné Ja, Nadja, Self, Átman, univerzálnu Dušu, Krista) – to sa v skutočnosti nachádza v „nadvedomí“. Tento bdelý Pozorovateľ je v podstate vyšší stupeň nášho sebauvedomovania – plne vedomé organizačné centrum človeka (psychickým dôsledkom mentálneho zastavovania, stišovania, zabúdania, opúšťania, vzdávania sa, ničenia je zostrené uvedomovanie si svojho bytostne vyčisteného myslenia). No pre väčšinu mystikov sú ich transcendentálne zážitky „nadvedomia“ príliš veľkým filozofickým skokom z bežného ja do univerzálne základného stavu vedomia. A tak nie sú schopní rozpoznať vlastnú prázdnu formu mysle – ich interpretácie sú podmienené celkovým kultúrnym kontextom, v ktorom žijú a čomu veria (pretože každý náboženský alebo religiózny systém si do tohto psychologického základu reality projektuje svoje vlastné „univerzálne“ formy a ideály).

Tu sú na ukážku dva rozdielne pohľady na principiálne veľmi podobný zážitok:

 

„Ako oheň stratou paliva utíši sa vo svojom zdroji, tak myslenie stratou činnosti sa    utíši vo svojom zdroji...

Pretože upokojením myslenia človek zničí dobrú a zlú karmu. S pokojnou dušou spočíva na Duši.“

(Upanišády)

 

„ ... Neskôr som myslela na skúsenosť sv. Pavla „teraz nie ja, ale Kristus žije vo mne“, a uvedomila som si, že napriek mojej prázdnote nikto nevstúpil, aby zaujal moje miesto. Pochopila som, že Kristus bol tou radosťou, vlastnou prázdnotou.“

(kresťanská mystička)

 

Lenže iba v „kultúrno-ideologickej prázdnote“ univerzálneho prúdu vedomia je možné definitívne zjednotiť každodenné ja s transcendentálnym Pozorovateľom – a tým nezvratne prebudiť plne vedomú kvalitu našej autokonštrukčnej inteligencie (vďaka ktorej si môžeme sami zodpovedne naprojektovať taký charakter vlastných myslí, aby sme ako mentálne svojprávne bytosti konečne boli schopní vytvoriť zmysluplný! svet).

Od tohto momentu oslobodenia stratí nevedomie akýkoľvek nežiaduci, nejasný alebo neuvedomený vplyv (všetko podstatné sa odohráva pri plnom vedomí). Pretože čokoľvek! v našej mysli sú jej – teda naše vlastné transformovateľné projekcie.

A preto všetky mentálne konštrukcie a emočné stavy (stvoriteľmi aj ničiteľmi ktorých sme len my sami ) môže vedome spravovať – z nášho bytostného potenciálu revolučne zrodené – bdelé Ja...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?