reklama

Keď svetlo zatemňuje poznanie (tak všetko je vo hviezdach)...

Súčasná kozmologická konštrukcia vesmíru skrz naskrz zahalená do tajomstva temných entít minimálne jemne naznačuje, že by v dnešných fyzikálnych teóriách a matematických modeloch mohla byť nejaká fundamentálna chyba. A nie je žiadny rozumný dôvod si myslieť, že by nemohla...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (25)

Najprv si treba pripomenúť radikálne konštruktivistickú povahu bytia (bez existencie nemenných zákonitostí bezpodmienečne organizujúcich všetko dianie všade vo vesmíre, s minimom univerzálnych princípov alebo mechanizmov vznikania a zanikania kozmických fenoménov). V takejto realite nie je nič pevne dané, ale všetko je aktuálne poskladané - každá vec alebo jav vzniká vždy kontextuálno-relativistickým zoskupením informačných obsahov a bytostných kvalít vesmírneho procesu. A to, že takýto nestály a na prvý pohľad chaotický svet vôbec môže systémovo fungovať, je dôsledkom toho, že nielen časti tvoria a ovplyvňujú celok, ale aj celok určuje alebo podmieňuje charakter správania svojich častí (emergencia vlastností alebo objavovanie sa "informačných balíčkov" pri organizovaní do vyšších štruktúr je empiricky nepopierateľná a je nevyhnutné, aby redukcionisticky orientované vedné odbory prestali tieto fakty ignorovať!).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A teraz tá nešťastne hyperabstraktná matematika. Teda skôr nedostatočné pochopenie jej "pozemského poslania". Matematika si určite nežije nadradená v akomsi transcendentnom svete platónskych Ideí a jej zákonitosti teda nijako nepresahujú fyzikálny vesmír - ona nemá! nezávislú realitu (ako si to predstavujú mnohí teoretici). Matematika síce je univerzálnou metódou uchopovania štruktúry procesov (tak, ako jazyk popisuje živý obsah sveta), ale sama osebe je len akousi vysoko elastickou "interpretačnou kostrou", ktorej ale treba dať špecifickú formu (akokoľvek sofistikované alebo elegantné výpočty nemusia mať s realitou absolútne nič spoločné). Ak chceme matematicky vyjadriť určitý obsah reality, tak to musíme spraviť podľa štruktúry skutočných, empirických procesov (v závislosti na aktuálnom kontexte)! Čiže všetky zovšeobecnenia a extrapolácie do neznámych kontextov sú ontologicky neprípustné (neexistuje nijaké univerzálne pozadie, ktoré by akokoľvek určovalo všetko dianie vo vesmíre - priestor a obsah vesmíru nie sú oddelené, štruktúra priestoru je daná priamo nedeterministickým pohybom hmoty a energie). Preto treba definitívne zabudnúť na vysnívanú "teóriu všetkého", opísanú nejakým všeobecným vzorcom (a pre skutočne základovú teóriu komplexného bytia neexistuje žiadne matematické vyjadrenie)...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A práve nesubstančná povaha sveta a štrukturálna vyprázdnenosť matematiky samej osebe racionálne vysvetľuje, prečo postupne budovaná vedecká konštrukcia obrazu sveta (vesmíru) môže byť chybná v pomerne značnej miere, a nielen v jednotlivých "maličkostiach" (ktoré by sa časom matematicky doladili alebo informačne vyjasnili). Inak povedané, aj tzv. fundamentálna teória sa s dnešným, antifilozofickým poznávacím prístupom môže mýliť v samotných základoch: systémových predpokladoch, postulátoch, definíciach (reálne fakty sa interpretačne pospájajú do falošnej konštrukcie, a táto modelová ilúzia potom podmieňuje celé ďalšie spoznávanie: výber a interpretáciu faktov)... Čo by sa samozrejme nemohlo stať, keby sa za (v praxi funkčnú) teóriu vždy považovalo - a na jej základe by sa ďalej systemicky rozvíjalo len to, čo bolo aj empiricky alebo experimentálne overené v celom rámci jej pôsobenia (samotná matematická nerozpornosť v žiadnom prípade neurčuje správnosť teórie). Pre vedu by určite bolo oveľa dôstojnejšie (a z hľadiska zmysluplného fungovania bezpochyby inteligentnejšie), keby mala jasne zadefinované epistemologické hranice toho, čo môžeme kriticky považovať za poznanie.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pozrime sa teda do vesmíru. Súčasná astrofyzika tvrdí, že (nočná) obloha je akýmsi oknom do minulosti - nevidíme jej aktuálny stav, pretože svetlu (obrazu z hviezd) určitú dobu trvá, kým dorazí k Zemi. Napríklad naše Slnko vraj vidíme také, aké bolo pred zhruba 8 minútami. Tak si to rozoberme. Keď sa na neho pozeráme, nevidíme obrovskú žeravú guľu, ale niečo omnoho menšie. Lenže čo spôsobilo toto zmenšenie? Mali by to byť zákonitosti optiky: zakrivenie našej šošovky a ohnisková vzdialenosť objektu. Ale aká ohnisková vzdialenosť?! Veď naše oko nemá žiadny priamy vizuálny kontakt so Slnkom, to iba dlho letiaci "nespracovaný" obraz dopadá na sietnicu (ešte zreteľnejšie to je pri vzdialených hviezdach a galaxiách, ktorých obrazy vraj môžu cestovať aj niekoľko miliárd rokov). A keby nás niekto okamžite preniesol napríklad na Mars, videli by sme Slnko značne menšie ako u nás na Zemi. Lenže prečo? Uvažovať o ohniskovej vzdialenosti pri putujúcom obraze je evidentný nezmysel, šošovka je stále rovnaká... Z toho by malo logicky vyplývať, že svetlo má akési počítadlo prejdených kilometrov, a podľa toho sa "docestovaný" obraz na sietnici transformuje na správnu mierku. Vcelku absurdná predstava, či nie?...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Závažnosť problému je hlavne v tom, že pri súčasnom chápaní vesmíru je táto logická záhada systémovo neriešiteľná (ak sa umelo, teda bez radikálnej naviazanosti na skutočnú realitu vymodeluje chybná konštrukcia, tak určitú dobu sa s ňou dá, často aj vďaka rôznym voľne nastaviteľným parametrom, relatívne úspešne pohrávať - ale bezpochyby príde vývojový zlom, keď sa s novými faktami začnú objavovať neprekonateľné systémové zlyhania)! Ako sa z týchto kauzálnych nejasností dostať? Pri dostatočnej miere slobodného kritického myslenia pomerne jednoducho (ak vám čokoľvek nebude ladiť so súčasnými teóriami, vôbec to nevadí, všetky empirické fakty sa totiž dajú interpretovať v "novom svetle")....

Predstavte si vesmír, kde je v celom jeho priestore vždy iba aktuálna prítomnosť (pretože v skutočnosti minulosť a budúcnosť vo fyzickej realite vôbec nikde v žiadnej forme neexistujú, je to iba naša mentálna konštrukcia, ktorá nám pomáha uchopovať procesuálny vývoj a vzťahové súvislosti všetkých vzájomne sa podmieňujúcich javov komplexného bytia). To, čo teda vidíme, je vždy priame dianie. Svetlo (aj keď je nositeľom určitých informácií) neprenáša žiadny obraz - zabezpečuje "iba" osvetľovanie objektov. To naše oko si vytvára komplexný obraz priamo z priestoru (okamžitá viditeľnosť je daná bytostnou vlastnosťou samotného priestoru ako celku). Z toho všetkého jednoznačne vyplýva, že rýchlosť svetla nemá s plynutím času kozmických procesov absolútne nič spoločné, a je to iba chybný hypotetický predpoklad funkčného charakteru fotónov alebo elektromagnetických vĺn (a už vôbec nemôže existovať nejaký "matematický prevod" medzi rýchlosťou svetla a priebehom biologických či mentálnych javov). Vždy všetci vidíme aktuálnu realitu (tú, ktorá sa deje práve teraz)! Červený posun v spektre je asi potom rozumné interpretovať ako "zriedené" svetlo vzdialených galaxií (tak, ako sa s rastúcou vzdialenosťou objekty zmenšujú, tak aj strácajú jasnosť) - a na rozpínanie vesmíru by sme mohli pokojne zabudnúť. Širší rozptyl výbuchu jasnejších supernov budeme môcť v tomto kontexte chápať ako bežný expanzný jav bližšieho svetelného zdroja - a jedným ťahom z matematických rovníc vyškrtneme aj temnú energiu (ktorú už vlastne ani nepotrebujeme)... Diletantské? No, svojím spôsobom - v rámci konvenčnej vedy - hypoteticky áno (avšak zatiaľ neexistujú žiadne priame! dôkazy, ktoré by potvrdzovali, že to tak nemôže byť, a navyše to mnohé veci zjednodušuje a vyjasňuje). Ale ak chcete spoznať skutočnú, navyše vedecky zlegitimizovanú špekulatívnosť, tak sa poctivo zamyslite nad (empirickou) mierou "reálnosti" jedenásťrozmerného priestoru strunových svetov, alternatívnych či viacdimenzionálnych vesmírov alebo dokonca multiverza s večnou infláciou, súčasne existujúcich paralelných realít (so všetkými neurčitými interpretáciami kvantového sveta), teleportu, cestovania v čase a jeho dilatácie (s kontrakciou priestoru), bielych, čiernych a červích dier či zakrivenia časopriestoru všeobecne, nekonečnej hustoty v jednobodovom rozmere alebo vzniku niečoho z ničoho... A nezabudnite k tomu pripočítať temných 96% obsahu vesmíru, ktorý si (nesprávnou paradigmou podmienení) teoretici boli nútení vymyslieť, aby udržali pri živote svoje súčasné matematické modely...

A ak by ste po slobodných úvahách pred ontologicky bludnými predstavami predsa len uprednostnili zdravé kritické myslenie, tak vitajte v reálnom vesmíre...

Mario Ulehla

Mario Ulehla

Bloger 
  • Počet článkov:  27
  •  | 
  • Páči sa:  1x

pravda oslobodzuje... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu