Mentálna revolúcia kauzality

Autor: Mario Ulehla | 17.4.2012 o 11:09 | Karma článku: 1,70 | Prečítané:  297x

To, že veda ešte naplno neprenikla do tajov autentickej príčinnosti fungovania sveta, je viac než zrejmé, a rozumní intelektuáli si to aj kriticky priznajú...

Dôsledkom tejto (ontologickej) nevedomosti je nespochybniteľný fakt, že vedci sa často nevedia zhodnúť na príčinách mnohých psychologických, sociálnych a dokonca ani prírodných javov. A samotnou (epistemickou) príčinou je metodologicky nevhodne zvolený prístup k realite: na javy sa nezriedka pozerá redukcionisticky zjednodušene a v obmedzených kontextoch...

Pokiaľ veda nepozná skutočnú povahu nášho bytia, vo svete sa musí orientovať len podľa svojich približných teórií, ktoré vybudovala na základe vlastných interpretácií procesuálneho vývoja už vzniknutých foriem pozemských alebo kozmických javov (vypozorovaním určitých súvislostí či zákonitostí). Problémom ale je, že vždy vznikajú modifikácie týchto foriem alebo úplne nové javy, ktoré vedecké zákony a teórie nevedia dostatočne vysvetliť, alebo sa im totálne vymykajú (ale ak má byť niečo riadené univerzálnym zákonom, tak sa mu predsa nemôže vyhýbať, prírodné zákony nemôžu mať ani obmedzenia, ani výnimky!). A tak sa veda s týmto dosť nedokonalým prístupom môže pomerne bezpečne či s viac-menej istotou pohybovať len v už manifestovanej a pomerne ustálenej realite, v kontextoch, ktoré sú historicky známe a empiricky overené (nakoľko presne či relevantne necháme teraz tak). Lenže keď potrebujeme cielene projektovať neznáme alebo nové javy - a takisto akékoľvek extrapolácie do budúcnosti (pomocou mentálnych a fyzických experimentov alebo matematických modelov), to už v sebe skrýva značné riziko neúspechu alebo vyskytnutia sa mimo reality. A celý tento kauzálno-interpretačný zmätok je len logickým dôsledkom: nepoznania jednak komplexného bytostného potenciálu vesmíru (čo je pre nás veľmi pravdepodobne nedosiahnuteľný cieľ) - a taktiež už spomínanej neznalosti skutočnej povahy sveta, čo ale problém vôbec nemusí byť (na to je potrebná len zmena základného prístupu k spoznávaniu reality). Pretože existuje aj „vyšší stupeň" uchopenia procesu bytia (ktorý ten terajší prístup prekračuje mierou zovšeobecňovacej abstrakcie a tvorí ontický základ akéhokoľvek ďalšieho vedeckého poznávania). Nie je to niečo ako „dokonalá znalosť všetkých možných stavov či potencialít vesmíru", ale poznanie spôsobu alebo charakteru ich vznikania a zanikania, poznanie univerzálnych princípov existencie všetkého (ne)prejaveného vo vesmíre...

Nuž a komplexne najjednoduchším vyjadrením týchto bytostných princípov fungovania sveta je systemická emergentno-komplementárna všeobecná podmienenosť (a práve pre túto fundamentálnu povahu sveta je na funkčné a zmysluplné pochopenie života akákoľvek forma redukcionizmu ontologicky nelegitímna, a teda logicky neprijateľná). To znamená, že na všetko sa musíme pozerať ako na systém alebo časť tohto systému: kde všetky úrovne organizovanosti sú na sebe komplementárne závislévzájomne sa podmieňujú (časti tvoria a interaktívne ovplyvňujú celok a celok určuje alebo pôsobí na správanie svojich častí) - pričom majú aj svoje emergentné, na svoje zložky neredukovateľné charakteristiky či vlastnosti...

Z toho všetkého vyplýva, že každá jedna situácia sa skladá z kontextuálneho nahromadenia vždy nových podmienok, a preto zoskupenie vstupno-výstupných informácií akéhokoľvek javu je vždy originálne (realita sa neskladá zo substanciálne pevných entít: všetko je neopakovateľným „interaktívnym prúdom informácií", pričom existencia každého javu je tvorená aj svojím, vždy špecifickým okolím).

A preto každý jav má svoj vlastný „časopriestorový vzorec", ktorý charakterizuje jedinečná kontextuálno-relativistická kauzalita...

A akákoľvek opakovateľnosť či cyklickosť vo svete je daná mierou „kontextuálneho ustálenia" všetkých relevantných podmienok, ktoré kolektívne vytvorili určitý prírodný alebo spoločenský jav...

A preto by si vedci mali dať veľký pozor na to, čo je možné považovať za univerzálny zákon platiaci v celom vesmíre (a či je na základe takejto nimi predpokladanej symetrie zákonov možné tvoriť teoretické modely kontextuálne a štrukturálne neznámych úrovní alebo oblastí bytia použitím analógie, extrapolácie, dedukcie atď. - bez empirického overovania!!!)... A čo sú len procesuálne charakteristiky dočasne stabilizovaných nesubstančných „balíkov informácií" podliehajúcich kontextuálnej zmene či prirodzenej pominuteľnosti vesmírnych manifestácií...

A mali by konečne prestať nekriticky obhajovať všetky svoje čisto matematicko-interpretačné „hyperzázraky" (pozitivistický prístup k realite prostredníctvom kontextuálne naslepo vykonštruovaných matematických modelov je nevedecky špekulatívny). Ako napríklad:

1.paradox dvojčiat, pokiaľ neurobili kontextuálne relevantné experimenty na samotnom človeku.

2.akékoľvek aplikácie princípu neurčitosti vzťahujúce sa na nás samotných (od „pravdepodobnostne rozlietaných" ľudských častíc po kadejaké alternatívne reality), pokiaľ neurobili experimenty v kontextoch ľudského biosystému.

3.veľký tresk, pokiaľ experimentálne nevytvorili alebo reálne nenašli aspoň jeden bezrozmerný bod s nekonečnou hustotou (a megahypotetické superhmotné struny a brány môžu zaniesť rovno do starého železa).

A napokon a predovšetkým by mali prestať naivne prenášať zákonitosti a charakteristiky nižších úrovní organizovanosti do kontextov psychosociálnych sfér bytia! Neodkladne a navždy... Pretože antropologická kauzalita je niečo ešte komplexnejšie (je emergentno-kultúrnym rozšírením prírodnej kauzality) a v konečnom dôsledku sa odohráva predovšetkým na úrovni myslenia. Nuž a opakovateľnosť psychických alebo sociálnych javov je daná všetkými „kognitívnymi stabilizátormi" v systéme (kultúrno-ideologické konštanty, svetonázorové modely a tradície, myšlienkové stereotypy, predsudky či dogmy, vedecké alebo náboženské teórie...). A preto humanitné a sociálne vedy vôbec nemusia hľadať akési univerzálne zákony, pretože na tejto úrovni - teda všade, čoho konštrukčnou súčasťou je ľudské myslenie - žiadne neexistujú...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?