Neposlušné elementy (keď (intelektuálne) svetlo nestíha)...

Autor: Mario Ulehla | 20.10.2011 o 10:48 | Karma článku: 4,06 | Prečítané:  1251x

Einsteinovská predstava fungovania vesmíru nie je v žiadnom prípade a ani náhodou správna, ani keby „naspídované" neutrína zasa začali konvenčne poslúchať. Mimochodom, len sa prakticky ukázalo, že keď sa opustia experimentálne brány laboratórneho sveta, skutočná realita prináša kontextuálne prekvapenia. Vitajte v časopriestore bytostne autentickej relativity...  

Nuž, bez poznania skutočnej povahy sveta (a poznania samotného poznávania) sa nedá vybudovať ani správna logika, ani racionalita, ani metodológia... A fundamentálna veda už vôbec nie!!!

Dogmaticky obhajovať tak závažné zásahy do štruktúry a charakteru (súčastí) vesmíru, ako sú dilatácia času a kontrakcia priestoru (prípadne cestovanie v čase) bez jasnej, neprotirečivej a komplexnej teórie času – je buď nezodpovednou ješitnosťou alebo totálnym ignorovaním vedecko-kritického myslenia (no v každom prípade zlyhaním vlastnej inteligencie)...

Takže znova (vzhľadom k masívnemu nepochopeniu minulých blogov): čas je čisto ľudský konštrukt (stvorený čisto pre našu orientáciu), vesmír sám osebe žiadnu substančnú entitu času nepotrebuje a ani nemá (a tak ani svetlo nemôže byť akýmsi kozmickým nositeľom alebo prenášačom nejakej „časovej kauzality“, ktorá by určovala plynutie vesmírnych procesov – a rýchlosť svetla je relevantná len pre plynutie pohybu svetla). Existuje vždy len jeden aktuálny stav kozmu, ktorý prechádza do iného procesuálneho stavu – čiže vždy je len PRÍTOMNOSŤ – nič „pred“ ani nič „za“ týmto jediným stavom sa nenachádza (minulý stav je už nenávratne neexistujúci a budúci ešte nie je vyprocesovaný)... A preto cestovanie v čase je úplným nezmyslom, proste nie je kam cestovať (aby bolo kam, to by vesmír musel neustále kopírovať alebo rozmnožovať celý svoj hmotný obsah). Pojem času vzniká až s emergentným (neredukovateľným na svoje zložky) objavením sa ľudského vedomia, ktoré na svoj tvorivý, zmysluplný a cieľavedomý život potrebuje zachycovať proces (existujúci vždy a všade v trvalej prítomnosti) v jeho premenách: spätnou analýzou minulých stavov, cez pochopenie prítomnosti, k predvídaniu a spolutvorbe budúcnosti...

Ešte raz: žiadny všeprestupujúci „celovesmírny tok času“, ktorý by pôsobil naprieč všetkými úrovňami organizovanosti vesmíru, neexistuje (a preto do vysokorýchlostne letiacej alebo v silnom gravitačnom poli sa nachádzajúcej kozmickej lode nevniká a ani v nej nevzniká žiadna „časokauzálna informácia“, ktorá by nejako „exkluzívne transformovala“ biologické procesy kozmonauta). Každá štrukturálna úroveň má svoju vlastnú kvalitu časopriestoru: vlastné plynutie alebo charakter procesov či mieru (ne)určitosti, svoje špecifické princípy a zákonitosti, svoje emergentné (neredukovateľné) vlastnosti, svoju vlastnú kontextuálnu kauzalitu (samozrejme so vstupnými informáciami „zhora“ aj „zdola“).

A to, čo my nazývame čas, je vlastne „len“ bytostný charakter interakcií prírodných procesov (alebo prirodzené správanie častíc na elementárnej úrovni)...

A to, čo používame na meranie času (na orientáciu z nášho ľudského hľadiska), sú nami zvolené prírodné procesy (kmitanie atómu, rotácia Zeme, obeh Zeme okolo Slnka), ktoré takisto podliehajú (!!!) kontextuálnym zmenám, pretože žijeme v takom svete, kde: CELOK PODMIEŇUJE SPRÁVANIE SVOJICH ČASTÍ A ZÁROVEŇ JEDNOTLIVÉ ČASTI PODMIEŇUJÚ FUNGOVANIE CELKU. Tento základný ontologický princíp všeobecnej podmienenosti vysvetľuje v podstate všetko, čo veda potrebuje na vytvorenie inteligentného obrazu sveta, a jeho autenticitu alebo pravdivosť nájdete všade! okolo seba (a takisto aj v sebe)...

Ak – neredukcionisticky a nesubstančne – pochopíte kontextuálnu kauzalitu UNIVERZÁLNE PODMIENENÉHO kozmického procesu, tak všetky „dôkazy“ einsteinovského chápania vesmíru (s centrálnym postulátom konštantnosti svetelnej rýchlosti, ktorej kedykoľvek, kdekoľvek a akokoľvek nameraná hodnota je v skutočnosti pre plynutie kozmických procesov úplne irelevantná) sa vám ukážu ako fakty alebo dôsledky iných prírodných javov a ich kontextuálnych vzťahov (a správanie sa elementárnych častíc platí len pre tieto častice a len v tých kontextoch, v ktorých sú skúmané)...

A na záver: ak by mal existovať matematický vzorec na výpočet plynutia ľudského času (akékoľvek „dilatačné vzorce“, vychádzajúce z v skutočnosti nikdy nedokázaného predpokladu nemenného „c“, sú fiktívne vykonštruovaným ontologickým nezmyslom, pohybové správanie svetla nemá s biočasom nič spoločné) – musel by obsahovať všetky relevantné parametre tohto „pozemského bioprocesu“ a musel by komplexne zachycovať kontextuálnu interaktivitu všetkých jeho štrukturálnych úrovní. To znamená, že je potrebné rátať: s vplyvom vonkajšieho prostredia na vnútornú biochémiu a neurofyziológiu (sem patrí aj vplyv gravitácie a rýchlosti pohybu, pričom je treba myslieť na to, že počas kozmického letu je potrebné upravovať kvalitu lokálneho časopriestoru, v ktorej sa človek nachádza), so vzájomným pôsobením medzi aminokyselinami, proteínmi, enzýmami, hormónmi, bunkami a orgánmi, je treba myslieť na ich spätnoväzobné pôsobenie na imunitný systém ako celok, na jeho (regeneračný a degeneračný) vplyv na chod celého metabolizmu (a naopak), treba počítať s vypínaním a zapínaním génov v rôznych kontextoch a kontextuálne kombinovanie všetkých genetických štruktúr... A v neposlednom rade nemôžeme zabudnúť na najflexibilnejšie systémové vstupy – vplyv ľudského vedomia: (ne)riadením svojho vlastného (rôznymi psychosociálnymi informáciami a kultúrno-ideologicky organizačnými štruktúrami formovaného) myslenia, ktoré relativisticky podmieňuje mnohé parametre tohto vždy špecifického procesu! A to najmä prostredníctvom: (ne)uvedomelého výberu kvality prostredia, stravy, medicínskych doplnkov, liekov alebo rôznych zásahov – a taktiež (ne)ovládaním emocionálnych stavov či spôsobu života ako takého... A preto počet našich obehov okolo Slnka (alebo nameraných kmitov atómov Cézia) je len nami umelo vytvorenou orientačnou štatistikou...

Tak asi toľko k (určite nie vyčerpávajúcemu) interdisciplinárnemu náznaku, čo to je (a čo nie je) biologický čas človeka... A teraz, nech sa páči, tvorte vzorce (ak si ešte stále niekto myslí, že je možné matematicky zachytiť túto vysokokomplexnú relativistickú interaktivitu)...

A odteraz každého, kto by chcel naďalej obhajovať dilatáciu a kontrakciu časopriestoru bez funkčne bezvýhradného pochopenia (biologického) času, je vedecky úplne legitímne považovať za absolútne nekompetentného vyjadrovať sa k problémom fundamentálnej fyziky...

A na úplný záver dve rady do života (pre bežných ľudí aj profesionálnych vedcov):

Nikdy dogmaticky a bezvýhradne neverte akýmkoľvek autoritám, ktoré vám nevedia jasne zodpovedať základné otázky povahy a komplexného fungovania sveta (čoho zákonitým dôsledkom je neschopnosť riešiť dnešné celosvetové problémy na spoločenskej, ale aj individuálnej úrovni)...

A ak sa stretnete s nejakým nekonvenčným názorom na vesmír alebo ľudské bytie, ktorý sebavedome popiera súčasnú paradigmu vo vede (ktorá ani zďaleka nemá ucelený obraz sveta, má mnoho nedokázateľných predpokladov, protirečiacich názorov, nesúmerateľných teórií, metodologických nejasností, nevysvetlených faktov a priveľa nezodpovedaných otázok v samotných základoch), tak je vcelku rozumné snažiť sa najprv kriticky zanalyzovať a následne dostatočne pochopiť – „o čo tu vlastne ide“... Čo keby to bolo kvalitatívne dokonalejšie poznanie, o ktorom vy ešte netušíte?...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?