Neexistujú (!!!) žiadne priame dôkazy o pravdivosti paradoxu dvojčiat alebo neurčitej kauzalite elementárnych zložiek ľudskej bytosti („dôkazy" zo sveta častíc a vĺn mimo bioštruktúr sú ontologickým nezmyslom), takže tvrdohlavo obhajovať tieto pseudovedecké bludy je nelogické, iracionálne a pomaly už aj hlúpe (takto sa predsa veda, bez rešpektovania skutočnej reality, robiť nemôže). Kto ešte nepochopil, že (a prečo) je nutná zmena vedeckej paradigmy (pre slobodne mysliacich ľudí je všetko podstatné na blogoch Relativistické prebúdzanie času, Kozmické zázraky v mentálnej ríši divov a Vesmírna odysea), ten je pre civilizačný pokrok zatiaľ, vlastným dogmatickým zavinením, úplne zbytočný...
To, že západná veda (so všetkými svojimi nesúmerateľnými, nekompatibilnými, navzájom si protirečiacimi, často nedokázateľnými a v mnohom zlyhávajúcimi teóriami) svoje základy stavia na dvoch superteóriach - Einsteinovej relativite a kvantovej mechanike - ktoré sú z (onto)logického hľadiska preukázateľným omylom, len dokazuje, aká „logická" je naša civilizácia a ako málo toho vie o tom, ako funguje svet v skutočnosti, vo svojej kontextuálnej podmienenosti (samotnú logiku neurčujú žiadne konvencie z minulosti, ani ju nenájdeme v žiadnych čisto teoretických abstrakciách - logika musí! vyplývať z autentického bytia, nijako inak sa k nej nedá dostať, a preto sú filozofia aj veda povinné opúšťať zaužívané formy a princípy myslenia, až pokiaľ nepochopia jedinú skutočnú povahu sveta).
Takže „paradox dvojčiat". Za dôkaz spomalenia ľudského času pri vysokých rýchlostiach alebo gravitácii nemôžeme považovať efekty zo subatomárneho sveta, pretože to, čo platí pre správanie sa častíc, neplatí pre biologické štruktúry. Ak niekto stále nechápe ontologické obmedzenie redukcionizmu (či už štrukturálneho alebo konceptuálneho), tak sa môžeme na to pozrieť trochu inak. Predstavme si, že už vieme lietať rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla (aby sa vraj dosiahli einsteinovské účinky). Ak by sme chceli byť (podľa logiky redukcionizmu) skutočne analogickí so správaním sa častíc (kde vraj existujú dôkazy na spomalenie chodu aj ľudských hodín), tak by sme museli nechať letieť vesmírom nahého človeka... Čo je samozrejme hlúposť. Lenže, ak by tú rýchlosť dosiahol v rakete (a živý a zdravý), tak potom by v nej musela byť taká lokálna kvalita priestoru, ktorej parametre by boli odkopírované z pozemského ekosystému, na ktorý sme evolučne zostrojení. A pre určenie biologického času (starnutia alebo priebehu biochemických procesov) kozmonauta je všetko potrebné práve v tomto lokálnom kontexte (upravenom prístrojmi na udržanie biologických funkcií ľudskej bytosti), všetko relevantné sa odohráva vo vnútri kozmickej lode - nezávisle na pohybe vzhľadom k vonkajšiemu prostrediu a bez ohľadu na vonkajšiu gravitáciu (ak sa to niekomu nepozdáva, tak treba zdôrazniť, že primárna nie je jednoduchosť alebo elegancia teórií, ale korešpondencia so skutočnosťou - i keď v konečnom dôsledku, pre ľudí epistemicky zasvätených do skutočnej reality, je nesubstančná antiredukcionistická „univerzalita v relativite" dokonale elegantná, je principiálne jednoduchým bytostným riešením neprotirečivého spojenia univerzálnych daností s relativisticky slobodnou vôľou človeka). Mimo tohto vnútorného časopriestoru neexistujú žiadne časovo-kauzálne vstupy nejakej všeobecnej substančnej entity z vonkajšieho prostredia (a neexistujú ani žiadne empirické dôkazy „svetelnej biodilatácie", fyzika vôbec nepochopila neredukcionistické vzťahy skutočnej relativity). A ako sa správa samotné svetlo, je pre tieto kontexty úplne irelevantné (rýchlosť svetla nemá s biologickým časom - alebo s prenosom biočasových informácií či biočasovej kauzality - vôbec nič spoločné)...
A teraz k tým zvieratkám. Keďže každá úroveň organizovanosti má svoju vlastnú mieru kauzálnej (ne)istoty, odlišnú od kvantového sveta, tak ani Heisenbergov princíp neurčitosti sa nemôže vzťahovať na biologické štruktúry (pričom pre vysokokomplexne organizovaný a vzájomne sa podmieňujúci ľudský svet nie je až tak veľmi podstatné, ako sa správajú samostatné častice, koľko voľnosti alebo „slobodnej vôle" majú mimo štruktúr). A preto aj Schrödingerova mačka je vždy iba v jednom biologickom stave (z dôvodu neredukcionistickej zakontextovanosti častíc, ich podmieneného správania v rámci štruktúry, ktorej sú procesuálnou súčasťou) - buď je živá, alebo je mŕtva: a pre samotný biochemický proces je prakticky jedno, kedy sa objaví pozorovateľ (pri silnej verzii mentalizmu by to podstatné bolo, ale takáto forma sveta by sa musela najprv dokázať - no na druhej strane neexistuje spôsob, ako ju vyvrátiť, pretože absolútne všetko, s čím máme skúsenosť, sa nachádza alebo prechádza našou mysľou). No nie je vôbec (!!!) jedno, čo pri pozorovaní elementárneho sveta spôsobujú meracie prístroje - ako kontextuálne vstupujú do procesu, alebo ako tento proces priamo vytvárajú (asi by sme sa mali intelektuálne vyrovnať s tým, že nie je nikde antropicky zadefinované, že ku všetkému môžeme mať kauzálne čistý prístup).
A ak by ste chceli o relativistickej podmienenosti vedieť ešte o čosi viac - ako do prírodnej kauzality vstupuje (ne)slobodná vôľa ľudského vedomia (čiže o jej koevolučnom kultúrnom rozšírení) - preštudujte si www.epistemontology.org (čítajte pozorne každú vetu, až kým nepochopíte celok v jeho koherentnej komplexnosti, študujte trpezlivo, kým vaše poznanie nedosiahne úroveň, kam sa veda s jej súčasnou metodológiou nikdy nedostane)...
Svet principiálne funguje iba jediným spôsobom (samozrejme v nespočetných bytostných premenách), a preto celá veda musí zdieľať iba jedinú ontológiu s jej jedinou interpretáciou - inak nebude schopná ďalšieho vývoja (a bude sa priamo či nepriamo podieľať na mnohých negatívnych až deštruktívnych prejavoch každodenného života)...
